Sto rokov od Trianonu…

Vo štvrtok (4. júna) uplynie sto rokov od podpisu Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá deklaratórne potvrdila štátne hranice Maďarska po rozpade Uhorského kráľovstva na sklonku prvej svetovej vojny. Táto udalosť dodnes rozdeľuje historikov v Maďarsku a zvyšných nástupníckych krajinách bývalého Uhorska. Kde hľadať príčiny? Opýtali sme sa to profesora  Štefan Šutaja z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

„Dokumenty, s ktorými obe národné historiografie a politiky pracujú, sú totožné, napriek tomu máme dve rozdielne interpretácie historických udalostí – slovenskú a maďarskú,“ uvádza Štefan Šutaj s tým, že pre väčšinu našich historikov je rozhodujúce, že víťazné mocnosti uznali Československo a jeho vznik už v októbri 1918 a že toto akceptovanie bolo podporené vyhlásením samostatnosti v Prahe a v Martine.

[ad][/ad]

Rozpad monarchie

Podpísaním prímeria došlo k definitívnemu rozpadu monarchie. „Bývalé Uhorské kráľovstvo nemohlo stratiť žiadne územia ani obyvateľstvo, lebo už neexistovalo. Trianonská mierová zmluva potvrdila tento fakt, precizovala a dotvorila už existujúce hranice. Na slovenskej strane sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva, nestal sa predmetom komemorácie alebo celebrácie. Túto úlohu po dlhé obdobie zohrával vznik Československa,“ dodáva.

Krok vo vývoji Európy

Maďarská historiografia aj súčasní maďarskí politici však čerpajú z tézy o tisícročnej právnej a politickej kontinuite Maďarska bez prerušenia a vnímajú ho ako dediča a priameho pokračovateľa Uhorska. „Áno, tak je to zadefinované aj v novej maďarskej ústave. Pre Maďarov znamená Trianon jednu z najtragickejších udalostí 20. storočia, bez ohľadu na názor iných. V našich podmienkach Trianon vnímame ako medzník, ako krok vo vývoji Európy, ktorý – spolu s ďalšími zmluvami – vytvoril nový systém jej usporiadania a je základom mierovej koexistencie pre súčasnú generáciu,“ vysvetľuje historik.

Za Československo Trianonskú zmluvu podpísali minister zahraničia Edvard Beneš a vyslanec v Londýne Štefan Osuský.

[ad2][/ad2]