Poznámka Mikuláša Jesenského: Ako ďalej, Slovensko? Je to v našich rukách

Doteraz som nevynechal ani jedny porevolučné voľby. Nie preto, že je to „občianska povinnosť“, ako zvyknú tvrdiť mnohí slovenskí voliči. Tento archaizmus z čias budovania socializmu, keď nás s kamarátmi naháňali členovia volebnej komisie s prenosnou urnou, len aby sme, preboha, vhodili do nej lístoček jedinej všemocnej strany, pretože inak budú mať problém (a my ešte väčší), mi stále naháňa zimomriavky…

Na ten vzrušujúci deň s mierne zvýšenou hladinou adrenalínu, keď môžem spolurozhodovať o našej budúcnosti aspoň na najbližšie štyri roky, sa pravidelne teším. Lebo – mám možnosť slobodne sa rozhodnúť.

Slobodne sa rozhodujú aj skeptici, ktorí akékoľvek voľby viac či menej permanentne ignorujú. Lebo, vraj, aj tak sa nič nezmení. Lebo, vraj, naši politici bez rozdielu bašovali, bašujú a budú bašovať…

Pamätám si na November 1989, keď masa Košičanov na „revolučnom námestí“ pred budovou Štátnej vedeckej knižnice mohutne skandovala: „Slobodné voľby!“ A začiatkom júna 1990 rozhodovalo o ďalšom smerovaní krajiny neuveriteľných viac ako 95 percent oprávnených voličov. Pred štyrmi rokmi sa do volebných miestností vybralo len niečo nad 54 percent!

V sobotu mám na spolurozhodovanie o smerovaní našej krajiny minimálne o jeden vážny dôvod viac.

Keď v polovici marca 2018 stála na tribúne v Košiciach mama Martiny Kušnírovej, ktorú spolu s jej snúbencom, novinárom Jánom Kuciakom, mesiac predtým brutálne zavraždili, triasli sa jej ruky. „…Naši páni by boli radi, keby sme odišli z námestí. Nech odídu oni, my ostávame…“ zaznel odkaz Zlatice Kušnírovej.

Neodišli. Len sa stiahli do kanálov zasmradených Kočnerom a spol.

Aj preto opäť pôjdem voliť. Neodkladajme o štyri roky, čo môžeme urobiť v sobotu!

[ad][/ad]