Skvosty gotického umenia privádza späť do života

“Z reštaurátorského zápisníka“ je vzácne dielo Márie Spoločníkovej, akademickej maliarky a reštaurátorky najmä stredovekého gotického umenia. Vlani vydaná kniha je už jej šiestou publikáciou o stredovekom umení na Slovensku. Poteší milovníkov umenia, zároveň ponúka výdatnú pomoc ako odborná príručka pre súčasných i budúcich reštaurátorov. Mária Spoločníková svoje skúsenosti prezentovala na mnohých konferenciách a v desiatkach odborných článkov. Za svoju prácu bola ocenená viacerými vyznamenaniami: Cenou Cypriána Majerníka, Fra Angelico, Cenou Jána Pavla II., bol jej udelený titul zaslúžilý umelec a „doctor honoris causa“.

Pani Mária, v názve knihy naznačujete, že pri jej spracovaní ste vychádzali z autentického zápisníka. Predpokladám, že tých zápisníkov bolo viac. Z jedného by sotva mohla vzniknúť vyše 500 stránková publikácia doplnená množstvom čierno-bielych a farebných fotografií.
Máte pravdu. Z množstva strán poznámok som do knihy vybrala len tie, ktoré môžu osloviť čitateľa. Sú tam aj spomienky na detstvo, štúdium, stretnutia so vzácnymi ľuďmi, ktoré ma formovali, ovplyvnili môj život a tvorbu. Mnohé myšlienky, postrehy, spomienky, úvahy, ktoré som do knihy nezaradila, sú pre mňa autentickým záznamom mojich životných radostí, smútku, sklamaní a prehier. Sú proste pokladom len pre mňa. Svedectvom mojej rozsiahlej tvorby je aj debna plná dokumentácie o stave pamiatok pred ich reštaurovaním, o zvolených postupoch, použitých materiáloch a konečných výsledkoch práce s bohatou fotodokumentáciou. Tie by mohli poslúžiť budúcim reštaurátorom, ak po rokoch vznikne potreba opätovných zásahov.

Čo vás priviedlo k sakrálnemu umeniu a k reštaurátorstvu? Na začiatku vášho štúdia na VŠVU taký odbor ešte neexistoval a o tejto disciplíne verejnosť skoro nič konkrétne nevedela. V údržbe kostolov videli iba remeselnú službu, lebo nezažili profesionálnu opravu majstrovských diel v interiéroch sakrálnych stavieb.
Môj vzťah k sakrálnemu gotickému umeniu sa formoval už v detstve. Ako dieťa som každú nedeľu vnímala hýrivú krásu farieb a zlata, tajomné svetlo oltára, organovú hudbu a láskavú tvár svätice – Alžbety Uhorskej na hlavnom oltári Dómu svätej Alžbety v Košiciach. To všetko ma privádzalo bližšie k Bohu a k obdivu vrcholnej gotiky. Vtedy som prežívala túžbu vidieť to všetko zblízka a dotýkať sa tej nádhery. 

[ad][/ad] 

Váš sen sa napokon splnil. Vyštudovali ste Vysokú školu výtvarných umení so špecializáciou reštaurátorstvo. S kolegyňou Irinou Krukovskou ste boli prvé odborníčky na Slovensku na záchranu kultúrnych pamiatok.
Áno, už som mohla vidieť skvosty gotického umenia zblízka i dotýkať sa ich. No stretnutie s obrazmi a sochami v Dóme sv. Alžbety, ktoré mi tak učarovali v detstve, bolo bolestné. Po vojne sa postupne vracali do Košíc debny s namoknutými krídlovými obrazmi oltára z obce Hejce, kde boli ukryté pred bombardovaním. Prevoz, často nešetrný, len znásobil ich skazu. O ich záchranu sa pokúšali nekvalifikovaní nadšenci a amatéri.

Za záchranu oltára by mali Košičania vďačiť Karolovi Veselému, profesorovi VŠVU. Ten so svojimi študentmi vytvoril tím, ktorý pod jeho odborným vedením reštauroval a revitalizoval takmer stratené poklady. V tomto tíme som pracovala aj po skončení štúdia v roku 1953 na polovičný úväzok, keďže som musela nastúpiť do zamestnania vo Východoslovenskej galérii. Po šiestich rokoch som si zriadila vlastný ateliér, aby som bola nezávislá od prípadných požiadaviek “šéfov“ na hodnotenie umeleckých pamiatok. Ako reštaurátorka som spolupracovala s galériami a múzeami. 

Po rokoch ste sa opäť vrátili k svojim milovaným obrazom a sochám v Dóme sv. Alžbety.
Bolo to v čase, keď poľská firma opravovala poškodené oporné múry chrámu (1987 až 1995 – pozn. red.). Oltár bol znovu rozobraný, obrazy uskladnené v debnách na rôznych miestach s rôznou mikroklímou, a teda aj miera ich poškodenia bola rôzna. Keď profesor Karol Veselý prišiel ako 80-ročný na neohlásenú návštevu, bol zhrozený. Dlho sme debatovali o príčinách poškodenia a možnostiach nápravy na základe zachovanej dokumentácie. Osobný citový vzťah k oltáru a poznanie riešenia z povojnových reštaurátorských zásahov a zachovaná bohatá dokumentácia ma viedli k rozhodnutiu opäť sa k nim vrátiť aj bez odmeny za vyše dvojročnú prácu. Zložitejšia a náročnejšia bola práca pri reštaurovaní sôch z archy hlavného oltára, ktorým sa predtým nevenovala väčšia pozornosť.

Popisu reštauračných postupov na soche Madony s dieťaťom a sv. Alžbety Durínskej som venovala v knihe pomerne široký priestor s bohatou fotodokumentáciou. Sochu Alžbety Starozákonnej reštaurovala kolegyňa Mária Horňáková, ktorú som prizvala k spolupráci. Bolo zjavné, že pri vekom zdevastovaných pamiatkach niet inej cesty ako sebazaprenie a obetavý ľudský prístup k prejavom tých, ktorí tu boli pred nami a zanechali pozoruhodnú prítomnosť svojím talentom, inteligenciou a našli spôsob, ako vzdať hold najvyššiemu Darcovi.

[ad2][/ad2]

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

[break][/break]

Ako uvádzate v knihe, k prijateľnému výsledku reštaurovania vedie nielen dobre organizovaná odborná činnosť, ale aj osvojenie si fyzikálnych vlastností materiálov, z ktorých boli diela zhotovené, teoretických štúdií, čiže kompletnej “technológie artis“. Zdá sa, že k vašej práci už nestačili štúdiom získané vedomosti na vysokej škole a praktické skúsenosti. Nutné bolo osvojiť si aj poznatky modernej vedy (RTG snímky, UV osvetlenie, červené svetlo, výrezy farebných vrstiev sledované pod mikroskopom). Moderné technológie prinášajú aj nové farby, riedidlá, laky…
Je otázne, či všetky výskumy a technológie vedú k optimálnemu reštaurátorskému riešeniu. Spomínam na smutnú skutočnosť pri stretnutí s výsledkami práce tzv. “obnovy“ korpusu zo 14. storočia v Hronskom Beňadiku. S ľútosťou konštatujem, že továrensky vyrobený odstraňovač starých náterov je dobrý len na vyradený kuchynský kredenc a nie na gotický korpus Ukrižovaného z absidy kláštorného chrámu z 13. a 14. storočia.

[ad][/ad] 

Kde vidíte príčiny takéhoto zlyhania?
Neviem, kto na katedre reštaurovania učí, aké sú osobnostné profily a motivácia študentov, neviem, čo si mám myslieť o zodpovednom majiteľovi, objednávateľovi reštaurovania ojedinelej plastiky, zadávateľovi, dokonca o členoch kolaudácie pochybných prác a v zápisoch bez pripomienok odborníka, bez revízie prieskumových prístupov a teoretických zdôvodnení postupu.

Drastické výsledky sú zjavné po odstránení premalieb, neskorších farebných izolačných náterov, pri ktorých došlo na veľkej ploche k narušeniu a odstráneniu originálnej polychrómie. Zásah začiatočníkov, “experimenty“ neskúsených jedincov nechávajú, žiaľ, stopy a nenapraviteľné ujmy na našich najvzácnejších origináloch, ktoré takým neuváženým zásahom stratili dokumentárnu hodnovernosť a pôsobivosť majstrovského prejavu 13. a 14. storočia.

Počas vyše šesťdesiatročnej práce ste vzkriesili k životu stovky obrazov a sôch, aj takých, ktoré sa zdali byť už nenávratne stratené, no vašou zásluhou opäť môžeme obdivovať ich krásu…
Cieľom reštaurátorských prác býva sfunkčnenia poškodených artefaktov v živých sakrálnych objektoch. Alebo aspoň snaha priniesť umelecké dielo do stavu estetického pôsobenia a vzhľadu blízkeho historickej pravdepodobnosti, čiže pre laikov, pre veriaceho človeka – do zrozumiteľnej podoby. Od  odborníkov sa navyše vyžaduje zdôvodnenie postupu zásahov podľa zásad pamiatkovej starostlivosti, v rámci veku a slohového prejavu autorského riešenia. Pri tom sa nesmie narušiť pôvodný myšlienkový obsah a kvalita prác pôvodných majstrov. Máme morálnu povinnosť tieto diela uchovávať v originálnej koncepcii pre kultúrnu budúcnosť Európy.

[ad2][/ad2]

Feprofoto: Veronika Janušková
(ED, JV)