Komentár Dušana Karolyiho: Kam zavrieme seniorov?

„Choroby tu vždy boli, aj budú… Smrť patrí k životu človeka… Vždy sa umieralo… A tak to bude až do druhého Kristovho príchodu… Treba sa naučiť s tým žiť… Ale nie ako v totalite, alebo ako vo väzení… Chráňme najslabších, chráňme rozumne seba.., ale klídek.. Bolo aj horšie, život má šliapať naplno… Ja chcem šport, koncerty, dovolenky, voľný pohyb… A viem, že tu nebudem naveky…. Nemienim žiť v kobke, lebo si niekto zmyslel, že ma zachráni…“

Toto pred pár dňami zverejnil na Facebooku jeden košický učiteľ na základnej škole. Ľudia v komentároch reagovali, že im hovorí z duše.

[ad][/ad]

Áno, na prvé prečítanie to znie dobre. Chce, aby sme chránili najviac ohrozených, aby sme primerane chránili aj seba, ale zároveň aby život šliapal naplno. Napokon, kto by nechcel…  

Keď si to povieme takto povrchne, nepochybne celá krčma (bez irónie) by hlasovala za. Ale keď si položíme pár otázok…

Koho považujeme za najslabších, všetkých 65+, ako to z každej strany počúvame? A ako presne by vyzerala ich ochrana? To predsa nie sú ľudia, ktorí si už všetko odžili a pokorne čakajú v domovoch dôchodcov na láskavú smrť. Medzi nimi je hromada aktívnych ľudí: naďalej pracujú, podnikajú, športujú alebo si veľmi intenzívne, spoločensky či kultúrne užívajú zaslúžený dôchodok. Tak intenzívne, že mnohí komótni tridsiatnici sa k takej intenzite nikdy ani nepriblížia.

Čo teda urobíme v rámci ochrany našich najslabších? Vyčleníme im čas na nakupovanie v obchodoch? Už sme to tu mali a všeobecne to bolo hodnotené ako jedna z najväčších sprostostí z protipandemických opatrení.

[ad2][/ad2]

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

[break][/break]

Wellnes alebo plavárne – tam sa ani rúška nenosia, tam ich predsa nemôžeme pustiť. Šport – rizikové miesta, tam by boli permanentne v ohrození. Škrtáme. Kultúra – bohužiaľ, tiež veľmi nebezpečné pre našich drahých seniorov. Navyše, v telke majú kultúry dosť. Nákupné centrá, reštaurácie – toto im dovoliť, to akoby sme ich rovno poslali na pľúcnu ventiláciu. Kdeže. Rodinné oslavy – tie odborníci aktuálne hodnotia ako najrizikovejšie. Čo už, s vnúčatami sa naše staré mamy a otcovia budú musieť objímať len cez skype.

Keď to zosumarizujeme, vyzerá to na totálny zákaz vychádzania a všetko si môžu užívať len online. Výnimkou bude venčenie psíkov v odľahlých častiach obcí a nočné prechádzky.

[ad][/ad]

A ešte tu máme seniorov, ktorí žijú s nami v bytoch či domoch. Čo s nimi? Keďže my ideme žiť naplno a teda každú chvíľu môžeme domov doniesť smrtiaci vírus, budú musieť ostať zavretí vo svojej izbe. Nemienim žiť v kobke… píše učiteľ, ale chrániť najslabších chce zrejme tak (lebo ako inak?), že ich vopchá práve do tej kobky.  

Môj život nech šliape naplno… šport, koncerty, dovolenky… toto sa na jar dialo v mnohých krajinách a potom v nemocniciach nestíhali zachraňovať pacientov. Niekde ich nestíhali ani pochovávať.

Ak bude náš život šliapať naplno (to sú ideálne podmienky pre šírenie korony) a vďaka tomu sa nemocnice kriticky zahltia, môže sa stať, že lekári nebudú môcť ošetrovať ani tých najslabších, ktorých sme chceli tak veľmi chrániť.

Áno, každý má právo aj nestáť o zachraňovanie. Ale tak, aby zároveň neznižoval šancu na záchranu tým, ktorí ju nebodaj budú potrebovať. 

[ad2][/ad2]