„Dá sa s tým seknúť, človek sa ale musí sám rozhodnúť!“

Osobná spoveď Bratislavčana odkrýva myslenie i pohnútky narkomana a poukazuje na to, ako pár rozhodnutí môže doviesť človeka až na hranicu života a smrti.

Samuel Bogár (40) sa po vyše dvanástich rokoch užívania heroínu a pervitínu rozhodol zmeniť vlastný osud. Takmer desať rokov žije bez drog. Dnes na školách šíri osvetu. Na prvej verejnej prednáške diskutoval s Košičanmi v priestoroch košickej kaviarne HalmiSpace aj o tom, ako môžu rodičia včas odhaliť závislosť dieťaťa.

Začalo to alkoholom

Rané detstvo Samuela sa nieslo v znamení športu. Pravidelné tréningy ráno i po škole ho naplno zamestnávali až do odchodu na internát a strednú školu. Tam sa rýchlo dostal do partie, ktorá holdovala alkoholu. Z pár pív, na ktoré zašiel s kamarátmi po vyučovaní, sa v priebehu prvého ročníka stalo niekoľko pív aj počas vyučovania. Jeho arogantné správanie ticho tolerovali učitelia i riaditeľ, keďže jeho otec sponzoroval školu. 

„Po dvoch rokoch pitia na strednej mi alkohol prestal chutiť. Potreboval som si nájsť iného ,koníčka‘. Začal som hrať automaty a voľný čas tráviť v kasínach,“ priznáva bez obalu.

[ad][/ad]

Od skúšky k závislosti

Zlom v jeho živote prišiel v maturitnom ročníku, keď všetci jeho známi rovesníci už brali heroín a pervitín. Na popud kamaráta sa nakoniec rozhodol heroín vyskúšať. Spomína, že na jeho prekvapenie chcel drogu vyskúšať aj na druhé ráno. Následne začal umelo vyvolávať konflikty s rodičmi i priateľkou, aby sa za užívanie heroínu sám pred sebou ospravedlnil…

„Prvý rok na drogách prešiel v pohode. Vtedy by nikto neveril, že ich beriem. Po roku ale prišli dlžoby u dílerov a užívanie heroínu som priznal rodičom,“ hovorí. Tí sa mu rozhodli pomôcť a dlžoby mu vyplatili. Samo išiel na prvé z ôsmich neúspešných liečení. 

Na ulici

„Na Vianoce som prišiel z liečenia domov. Moja o osem rokov mladšia sestra mala, žiaľ, smolu, že jej brat bol narkoman. Po tom, ako sa s darčekmi polhodinu pohrala a šla spať, všetky nové hračky skončili u dílera,“ opisuje Samo svoje správanie. Reakcia rodičov nenechala na seba dlho čakať – vyhodili ho na ulicu, kde strávil dokopy osem rokov.

Prvé dva až tri roky fajčenia a „šňupania“ heroínu predstavovali pre Sama štafetu medzi ulicou a domovom. Keď mal prvú vážnu krízu, začal si heroín pichať. Samo priblížil, ako vyzerá deň narkomana. „Po prebudení som sa pichol. Dve sekundy oddychujem, ďalších desať uvažujem, kde zohnať peniaze na ďalšiu dávku. Za 15 sekúnd vstávam a idem zháňať peniaze, samozrejme kriminálnym spôsobom. Následne rozmýšľam, koľkokrát si dnes pichnem,“ hovorí Samo s tým, že heroín užíval šesť až osemkrát denne. Dodal, že medzi ľuďmi panuje falošný názor, že narkomani berú drogy, aby si užívali: „To je omyl, narkomani nedrogujú, aby im bolo dobre, ale aby im nebolo tak zle.“

Verí, že sa stal zázrak

Keď mal 29 rokov, na pravej nohe mu lekári diagnostikovali gangrénu, odumieranie tkaniva. Pomoc sa rozhodol hľadať znovu u rodičov. Jeho mama ho doma už neprijala. „Keď som sa ju snažil citovo vydierať, že som jej syn, odpovedala, že jej syn už dávno zomrel,“ spomína. Priznal, že táto veta v ňom hlboko zarezonovala. 

Rany mu nakoniec ošetrila známa jeho mamy. Prijala ho domov, a kým mu chystala veci a varila, on ju stihol okradnúť. Z lupu získal peniaze na dvojtýždňovú drogovú seansu. Po odchode od známej si ľahol na lavičku. Úplne rezignoval – rozmýšľal, že ďalšie týždne bude drogovať, až kým neumrie… 

„Zamyslel som sa nad tým, čo mi povedala mama. Vo vnútri som si povedal, že ak existuje Boh, tak mi pomôže.“ 

[tv_show slug=“pod-kozu-s-ubou-blaskovicovou“][/tv_show]

Na jeho prekvapenie, o niekoľko minút šiel autom okolo jeho otec, ktorého sa bál. Chcel utiecť, no s nevládnou nohou nemohol. Na otcove vyzvanie nastúpil do auta. Odviezol ho do prerobenej garáže. „Mohol som tam ostať len pod podmienkou, že odtiaľ neodídem. Pri príprave dávky, ktorú som si vzal so sebou, sa mi ale všetko omylom vysypalo do záchoda.“ 

Po niekoľkých dňoch abstinencie zhodnotil svoj doterajší život. Rozhodol sa, že s drogami končí. „Stal sa zázrak,“ spomína Samo. 

S otcovou pomocou si našiel prácu v autoservise, kde sedem mesiacov zarábal peniaze na cestu na Ukrajinu. Tam sa oženil a dlhý čas žil z peňazí, ktoré získal z predaja darovaného bytu. Neskôr sa rozviedol. Dnes má priateľku, s ktorou čakajú dieťa, s rodičmi sa uzmieril a má s nimi skvelý vzťah.