Útek za slobodou zmarila Nežná

Začiatkom roka 1989 sa už dalo dostať na Západ bez väčších prekážok. Potrebovali ste však k tomu devízový prísľub.

Socialistické Československo zúfalo potrebovalo kapitalistické devízy a vyriešilo to po svojom. Ak ste neboli disident a nemali zápis v registri trestov, stačilo vložiť doláre či marky na svoj účet a banka už neskúmala, na rozdiel od minulých rokov, pôvod vašich peňazí. Vystavila vám devízový prísľub, ktorý bol základným predpokladom k vystaveniu vycestovacej doložky, bez ktorej ste západné hranice nemohli prekročiť. Vízum tej-ktorej kapitalistickej krajiny bola viac-menej formalita.

[ad][/ad]

Plánovaný útek

Traja kamaráti, aj keď nie od Ericha Mariu Remarqua, prišli na tento spôsob prekročenia hraníc v Carpane na Leninovej ulici. 

Trio na všetko odhodlaných mladých ľudí vo veku niečo málo po dvadsiatke – Robo, Ľubo a Dušan (autor tohto článku), popíjajúc červené víno s kolou a fajčiac dlhé hnedé dumontky preberali všetky potrebné kroky, aby definitívna rozlúčka so socialistickou vlasťou dobre dopadla. Samozrejme, stíšeným hlasom, keďže sa povrávalo, že eštebáci sú aj v tomto podniku ako doma…

Príčiny nášho odchodu sme medzi sebou nikdy nerozoberali, považovali sme to za príliš intímnu záležitosť, takpovediac každého 13. komnatu. Dátum odchodu bol daný vycestovacou doložkou, no spoločne prekročiť štátnu hranicu, aj keď legálne, mohlo byť riskantné. Ja som sa teda vybral leteckou linkou ČSA z Košíc do Prahy, a potom vlakom do Norimbergu a Robo s Ľubom, každý po vlastnej osi, s tým, že sa stretneme až v západnom Nemecku. 

Samopaly a úsmevy

Večer pred odchodom z rodných Košíc som toho veľa nenaspal. No rozhodnutie padlo a emigrácia bola nezvratná. Každý, kto sa rozhodol pre útek z vlasti, vám povie, že sa nebojí ani ostnatých drôtov, ani na všetko odhodlaných vojakov pohraničnej stráže. Najviac sa bojí lúčenia s najbližšími, a tak len letmý bozk na rozlúčku a – zbohom.

Do pamäti sa mi vryli ešte posledné minúty na československom území, také typické v socialistickom Československu. Na jednej strane príslušníci Československej ľudovej armády so samopalmi v rukách pri každých dverách vlaku, kontrolujúci i podvozok vagónov, na strane druhej prívetiví západonemeckí pohraničníci, s úsmevom si pýtajúc môj cestovný pas.

Brána do slobody

Stretnutie v Norimbergu bolo bezproblémové, no kvôli nekresťanskému pomeru západonemeckej marky a československej koruny sme sa vybrali do menšieho mestečka, kde životné náklady boli predsa len o trochu nižšie ako vo veľkomeste. 

Košickí „šráci“ s otvorenými ústami nechápali, ako je možné, že všade je čisto, autobusy jazdia načas a ľudia sa na seba usmievajú. 

Pár dní strávených v slobodnej krajine očarili každého, kto v tých časoch prekročil západnú hranicu. Neprišli sme však do cudziny rozjímať, ale pokračovať ďalej. A tak sme spolu naplánovali odchod do prístavu Hamburg, našej brány do slobodného sveta.

Presnejšie, na sever krajiny sa vybrali iba Robo s Ľubom. Ja ako bývalý atlét som chcel vidieť najmä Berlín, v ktorom sa dodnes beží jeden z najväčších svetových maratónov. Tak prečo na pár dní nenavštíviť mesto, ktoré už viac ako dvadsať rokov rozdeľoval kamenný múr na dva svety. Samozrejme, z jeho západnej strany.

Srdcu nerozkážeš

S podaním ruky a prísľubu, že sa stretneme v Hamburgu, som sa s nimi rozlúčil. To som ešte nevedel, že z Berlína sa vrátim do rodných Košíc. Sám a dobrovoľne. Rozhodol som sa pre návrat do vlasti spontánne, i keď som vedel, že podobná príležitosť sa už možno nikdy nenaskytne. 
Lenže – srdcu nerozkážeš, i keď ti rozum hovorí niečo iné.

Vracal som sa s nádejou, že aspoň mojich dvoch kamarátov čaká lepší život, ako mňa za ostnatým drôtom. Vycestovacia doložka, potrebná i na návrat, bola platná ešte tri dni, a tak po necelom týždni som sa opäť pozeral do hlavne samopalov. Len s tým rozdielom, že v taške som mal schovaný dokument Několik vět, ktorý som dostal na poslednej západonemeckej stanici od našich emigrantov. Možno práve takto som chcel pred sebou ospravedlniť návrat do vlasti – s týmto malým disidentským počinom.

[ad2][/ad2]

Nechcený návrat

Najprv z listov, a potom aj z osobného rozprávania som sa dozvedel o strastiplnej ceste dvoch mojich kamarátov za slobodou. Z nemeckého Hamburgu sa vydali do švédskeho Trelleborgu, odkiaľ chceli ísť do atraktívnejšieho Malmö. Ich bájke o pozretí si prístavu švédski colnici neuverili a s úsmevom ich odprevadili na loď, kde mali zostať do jej návratu do Nemecka. 

Nič iné im neostávalo, len požiadať Švédske kráľovstvo o politický azyl. 

Po ubytovaní v malom bytíku si ráno prešli Trelleborg, v ktorom sa im, na rozdiel od nočnej tortúry, začalo páčiť. 

O rýchlosti švédskych úradov sa presvedčili za necelých 24 hodín, keď im úradníci oznámili, že žiadosť o azyl sa zamieta a z daní švédskych občanov dostali dva lístky na cestu späť. Teda tam, odkiaľ prišli do krajiny Vikingov, späť do Nemecka.

Po dlhých mesiacoch strávených v západnom Nemecku sa Robo s Ľubom dozvedeli o páde berlínskeho múra i komunistického režimu u nás doma. A tak už podľa nemeckých úradov nebol jediný dôvod na získanie politického azylu. A to i napriek tomu, že hranice do kapitalistickej Nemeckej spolkovej republiky prekročili ešte v čase existencie Československej socialistickej republiky. Smola…

[ad3][/ad3]