„Vtedy mi nedochádzalo, že dokumentujem historické chvíle“

Nežnú revolúciu si mladšie generácie pripomínajú najviac pri dobových čiernobielych fotografiách. Ako si na vznik obrázkov histórie spomínajú ich autori?

Fotoreportérka denníka KOŠICE:DNES Veronika Janušková vtedy pracovala vo Východoslovenských novinách, ktoré vydával Krajský výbor Komunistickej strany Slovenska. 

A spočiatku to bolo aj cítiť na postoji viacerých jej kolegov.

[ad][/ad]

Bez váhania

„Keď sme sa dozvedeli, že do Košíc prichádza vlak so študentmi z Prahy a chystá sa štrajk, okamžite som sa rozhodla, že tam musím byť. Nebolo o čom rozmýšľať, bola som šťastná, že sa začína niečo diať. V redakcii som sa pýtala, či s tým budeme niečo robiť. Vedenie o to neprejavilo záujem. Aj tak som sa rozhodla, že tam pôjdem vo svojom voľnom čase, po pracovnej dobe. Keď som išla po tej dlhej chodbe v redakcii okolo kancelárií, tak ma kolegovia vystríhali. Radili mi, Veronika, ty tam nechoď, urobíš si tým zle. Nedala som sa zastaviť,“ spomína si Veronika. 

Z novembra jej však v novinách vyšli len dve fotky. Komunistickí šéfovia vtedajších novín však nemohli úplne ignorovať udalosti. Keď sa lavína udalostí spustila, bola už mladá fotografka pri všetkom dôležitom, čo sa dialo. 

Emócie sa stupňovali

Atmosféra na zhromaždeniach bola podľa jej slov elektrizujúca a emócie sa stále stupňovali. Najsilnejšie boli vtedy, keď prišli z Bratislavy a Prahy študenti, či hlavní aktéri – Václav Havel, Ján Budaj, Milan Kňažko a ďalší. 

„S fotoaparátom ma púšťali všade, to ešte v Košiciach nebolo veľa fotografov a všetci sme sa poznali. Mala som len jeden problém – pretláčať sa v dave. Najlepšie bolo vyliezť na vyvýšené miesto. Spomínam si, ako som fotila z rámu okna na budove Vedeckej knižnice. A potom nás pustili aj na balkón knižnice. To boli tie najlepšie zábery – aj osobností, aj davu,“ opisuje pohľad fotografa na historické dni Veronika.

[ad2][/ad2]

Príjemné fotenie

Na rozdiel od predchádzajúcich povinných jázd novinárov na žatvu, komunistické stretnutia alebo odovzdávanie vyznamenaní Brigádam socialistickej práce, ktoré musela absolvovať, hoci nikdy nebola členkou komunistickej partaje, sa revolučné udalosti dokumentovali pre fotografov oveľa príjemnejšie.

„Človek nevedel, kam má skôr otočiť objektív. Všade boli vzrušení ľudia, štrngali kľúčmi, mali transparenty, vykrikovali heslá, proste, krásna atmosféra. Vtedy mi ani nedochádzalo, že dokumentujem historické chvíle. Proste som žila vtedy a tam a bola som rada, že sa ľudia už nemusia zatvárať vo svojich bytoch, aby si mohli vyliať zlosť nad tým, čo sa deje,“ približuje pamätníčka svoje pocity z revolučných udalostí.

Silné zábery

Na osobnosti, ktoré mali odvahu sa ozvať a bojovať za slobodu, si spomína veľmi rada. Silným zážitkom bolo pre ňu zistenie, akí sú ľudia ako Václav Havel či Ján Budaj, ľudskí a prístupní, bezprostrední, žiadna škrobenosť. Prejavilo sa to najmä na výjazdoch, keď hovorili s obyčajnými ľuďmi v závodoch alebo mestečkách a dokonca krčmách.

„Najradšej mám snímku s dievčinou držiacou vlajku, a potom tie z balkóna s Petrom Raševom, kde vidno aj osobnosti, aj dav ľudí pred nimi, hlava na hlave. Zaujímavé boli aj obrázky sanitky, ktorá sa prediera davom. Alebo zábery rodičov s malými deťmi, ktorí prišli do toho davu vyjadriť svoj názor,“ spomína si po tridsiatich rokoch žena, ktorú sprevádza fotoaparát celý život.

[ad3][/ad3]