„Každý čaká, že mu povieme – otehotniete na budúci mesiac“

Lekárka Silvia Toporcerová sa stala Slovenkou roka 2018 v kategórii zdravotníctvo. Pochádza z Letanoviec, v Košiciach vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a dodnes tu pôsobí. Pre medicínu sa pritom rozhodla až v poslednom ročníku gymnázia…

Silvia Toporcerová získala tohto roku prestížne ocenenie – Slovenka roka v oblasti zdravotníctva.

Ako ste prijali nomináciu v ankete Slovenka roka? 
Ťažko, keďže nie som mediálny typ. Najprv ma museli trošku prehovárať. Potom som si ale povedala, že ak to má byť pre dobrú vec a zviditeľnenie asistovanej reprodukcie, tak sa do toho dám. 

[ad][/ad]

Čo na to váš tím?
Spomínala som to aj v ďakovnej reči, že ide o ocenenie pre celý náš kolektív. Veľmi si vážim náš tím. Asistovaná reprodukcia je tímová práca, kde má každý člen svoju funkciu. Bez hocikoho z nás by celý tím nefungoval. 

Túžili ste odmala stať sa lekárkou? 
Nie, nepatrím k tým, ktorí sa od mala hrali s fonendoskopom. Chcela som byt herečkou, televíznou moderátorkou a všeličím iným, tak ako väčšina detí. Potom som roky chcela byť právničkou. Pre medicínu som sa rozhodla až vo štvrtom ročníku gymnázia. Prišla som na prijímačky, vzali ma, šesť rokov som sa pomerne poctivo musela učiť, potom mi v aule lekárskej fakulty odovzdali diplom a povedali, že som hotový doktor. Tá naozajstná cesta začala až vtedy. Profesorka nemčiny na strednej škole nám hovorila, že škola sú roky temna. Plne s ňou dnes súhlasím. 

Kedy ste sa rozhodli špecializovať sa na asistovanú reprodukciu? 
Myslím, že život je súhrou náhod a okolností. Pre gynekológiu som sa rozhodla v 5. ročníku vysokej školy. Mali sme asistenta, o ktorom s prikrášlením rozprávam, že sa nám, študentom, úspešne vyhol 11-krát počas 14-týždňového semestra. Ale tie ostatné tri týždne, kedy sa nám intenzívne venoval a snažil sa nám vysvetliť, o čom gynekológia je, ma presvedčili. A som mu za to vďačná. No a samotná asistovaná reprodukcia bola zas tak viac-menej náhoda. Na našej klinike fungovalo centrum asistovanej reprodukcie, tam ma naše vtedajšie vedenie zadelilo a potom to už nejako šlo samo. 

[ad2][/ad2]

Dnes ste súčasťou Centra pre asistovanú reprodukciu Gyncare…
Áno, od roku 2016. Môžem povedať, že patríme medzi najnovšie a najlepšie centrá na Slovensku aj v Čechách. 

Aká je úspešnosť pri pomoci párom otehotnieť?
Jedna vec je, koľko z tých párov vyhľadá  našu pomoc a vstúpi do procesu asistovanej reprodukcie. Málo z nich je šťastných, keď im povieme, že najvyššiu šancu majú s IVF (in vitro fertilizácia, umelé oplodnenie – pozn. red.), pretože každý očakáva jedinú odpoveď – nemáte problém, otehotniete na budúci mesiac. Teda jedno číslo, približne 30 percent, sú tí, ktorí sa vôbec po vyhľadaní pomoci dajú na IVF. Zvyšných 70 percent chce jednoduchšie metódy, v niektorých prípadoch však pomôže už aj samotná konzultácia. Nezriedka sa nám stáva, že pacientka zavolá po dvoch týždňoch a pochváli sa pozitívnym tehotenským testom. Sú však aj páry, ktorým jednoduchšie metódy nepomôžu, ale IVF odmietajú. 

Aká je šanca otehotnieť a porodiť zdravé dieťatko pri umelom oplodnení?
Z tých 30 percent je polovica úspešná na prvý pokus. Potom pri väčšom počte pokusov je to tak, že až nad 90 percent párov, ktoré do IVF vstúpia, majú dieťa. Pri pokusoch, ktoré nevyjdú na prvýkrát, zažívame aj my opakovane sklamania pri negatívnom teste. Máme ale dlhodobé pacientky, ktoré keď sa k tehotenstvu dopracujú a narodí sa im zdravé bábätko, tak to je emociálny moment aj pre nás. Potom sa s nimi často aj stretávame po narodení dieťatka alebo nám aspoň zašlú fotku. Vždy je to milé…

Je vaša práca psychicky náročná?
Kolegyňa hovorí, že niekedy sme viac psychológovia ako lekári. Je to prísne individuálne pri každom pacientovi. Jeden pár príde s vedomím, že má problém a je odhodlaný ho riešiť, a verí, že to vyjde. Iní prídu a keď sa dozvedia od nás, že ich šancou je len IVF, rok sa neukážu, no potom sa zvyknú vrátiť. Pre nikoho nie je pozitívna informácia, že nemá inú možnosť, ako mať dieťa, než cez IVF. Zároveň sa nájdu ľudia, ktorí nám vytýkajú, že bojujeme proti prírode. Myslím si, že to robí celá medicína – umelé sú aj chemoterapie. 

Radíte párom, ktorým sa nepodarí ani na xtýkrát otehotnieť, adopciu? 
K takému rozhodnutiu človek musí dospieť vo svojom vnútri. Určite im to ponúkame ako možnosť. Niektorí hneď na úvod povedia, že to pre nich nie je riešenie, iní zase, ak sa majú rozhodnúť medzi adopciou a umelým oplodnením, vyberú si adopciu. V súčasnosti pri možnostiach darcovského programu vieme pomôcť mať vlastné dieťa skoro 95 percent párom, ktoré sa rozhodnú pre umelé oplodnenie. 

Aký má pre vás výskum v oblasti asistovanej reprodukcie význam? 
Bez pokroku medicína nemá zmysel. Takže výskum je pre nás mimoriadne dôležitý. Sami sme zapojení do niekoľkých projektov, výsledky ktorých, veríme, pomôžu aj našim pacientom. Popritom učím na lekárskej fakulte. Vedomosti treba odovzdávať.  

V súkromnom živote sa vám tiež darí, máte 9-mesačnú dcérku… Aké to je skĺbiť prácu a materstvo?
Vyžaduje to určitú logistiku, ale dá sa to. Prvýkrát som bola v práci, keď mala malá 16 dní. Manžel má, našťastie, takú prácu, že sa pri nej vieme prestriedať, za čo musím ďakovať aj jeho šéfom… To je u nás tak, nikdy nebude dobre, ani keď sa hrniete do roboty od malého dieťaťa, ani keď ste s ním doma päť rokov. Treba robiť to, čo vám najviac vyhovuje. Tak to radím aj svojim pacientkam. Pretože keď sú spokojní rodičia, je spokojné aj dieťa. A, našťastie, naša dcéra je veľmi zlatá a tolerantná.

Čomu sa rada venujete vo svojom voľnom čase?
Odkedy máme malú, som veľmi rada, ak vo voľnom čase môžem spať. Ale inak milujem cestovanie. Najďalej som bola na Havaji, no najviac sa mi páčia mestá ako Paríž, New York a celé Taliansko. Je to asi tým, že tam sú milí, srdeční ľudia, čo podľa mňa nám, Slovákom, chýba. Už aj v Poľsku sa stretnete s iným prístupom – dopriať aj iným a nezávidieť…

Čo vás najviac teší na ocenení Slovenka roka?
To, že si viac ľudí všimlo asistovanú reprodukciu. Veľmi ma to potešilo a prekvapili ma maily od pacientov z iných centier, ktorí sa poďakovali za to, že som vo svojej reči spomenula, že aj my, lekári, si uvedomujeme, že je to ťažký spoločný boj. 

Ako ste prežívali slávnostný večer? Získali ste si aj nejakého fanúšika? 
Bol to, samozrejme, stres a dookola som si opakovala mantru, že všetko raz skončí. A najväčší fanúšik bol pán v hotelovom výťahu, ktorý ma pochválil, že aká som vyobliekaná…

Foto: archív st

(EH, MS)

[ad3][/ad3]