Ondrej Kandráč vystúpenia už radšej ani nepočíta

Kandráčovci, pôvodným názvom Ľudová hudba Ondreja Kandráča, je východoslovenská skupina, ktorú v roku 2004 založil primáš Ondrej Kandráč. Preslávili ich predovšetkým ľudovky (okrem slovenčiny aj v rusínčine). Ako doteraz jediní získali na Slovensku platinovú platňu za ľudovú hudbu (celkom štyrikrát). Ondrej s manželkou Erikou moderovali reláciu Dobré ráno v televízii KOŠICE:DNES.  

Čo milujete na živote v Košiciach?

Ondrej: Ja som lokálpatriot, stále hovorím, že som rodák od Starej Ľubovne, z malebnej dedinky Krásna Lúka. Ale moje deti tvrdia, že sú z Košíc, že „tatko my sme tu doma“…
Erika: Narodili sa tu naše deti, máme tu dom…

Ako si sa dostal k hudbe?

O: Ja som nemal na výber, narodil som sa v muzikantskej rodine. Chcel som hrať futbal. Otec mi robil také naprieky. Kúpil mi, napríklad, kopačky o dve čísla väčšie a keď sme hrali dedinskú ligu, Javorina – Krásna Lúka, rozhodca ma poslal preč, že: ‚To še neda, s takymi nemožeš hrac, bo zakopneš, rozbiješ hlavu.‘ Tak som si kúpil vatu, napchal ju do špičiek. A raz som aj hral.

Ako ste sa zoznámili?

O: Vďaka muzike. V Červenom kláštore sme mali koncert a v prvom rade sedeli mladé učiteľky. Ja som zišiel dole z pódia, k nej. Ona ma pred tým na gymnáziu v Lipanoch dlhé roky odmietala a vtedy mi povedala: ‚Pamätáš si na mňa? A ja, že, Ježiš Mária, veď o tebe snívam, už šiesty rok…‘

Koľko vystúpení máte za sebou? Máte to spočítané?

O: No, niekedy som to počítal, najväčšie číslo bolo 158 za rok. Teraz ich je cez stovku, 110 – 120, ale už to radšej nepočítam. 

Čo na koncertovaní najviac miluješ?

O: Atmosféru. Proste ten naspídovaný adrenalín. Niekedy, keď idem hrať bedminton, tak ma bolí rameno, no na koncerte – nič. Hodina tridsať, eufória, ľudia reagujú, a to je to krásne.

Cítiš sa skôr ako spevák alebo ako moderátor?

O: Ja by som chcel byť teraz už len moderátor, ale stále som spevák. Moderovanie je pre mňa taký adrenalín. Krásne na tom slove je, že raz to dáš von a už to nikdy nevrátiš. Povieš nejakú somarinu, ľudia sa začnú chytať za hlavu, že čo za hlúposť to povedal…

Spievate aj spolu? Napríklad pri varení?

O: Erika iba na playback (smiech).
E: Spievame. Aj naše deti spievajú a veľmi sa z toho tešíme, že sa takto pridávajú k nám. Ondrík (syn) hrá aj na husliach.

Pomáha ti Ondrej aj s domácimi prácami?

E: Niekedy áno, ale nie je toho veľa.  
O: Viem aj variť, napríklad vyprážaný syr v trojobale. A keď bola Erika v pôrodnici, keď sme čakali Emku, tak som synovi navaril špagety a povedal, že to bolo najlepšie jedlo na svete.

Máš nejaké životné motto?

O: Nežijeme preto, aby sme jedli, jeme preto, aby sme nepili na lačný žalúdok… Teraz vážne – človek by mal žiť tak, aby sa nemusel hanbiť a mohol sa na seba pozrieť do zrkadla. Ale nie zas tak často, lebo to by bolo samoľúbe.

Si prísny otec?

E: Nie je prísny.

[podcast slug=“necakany-host-30-kandracovci“][/podcast]

Takže nechávaš výchovu skôr na ženu?

E: Áno, ale sem-tam, už keď moje slovo neplatí, tak vtedy ocko zaúraduje.
O: Ale snažíme sa deti nestresovať, pretože sa narodili, aby žili šťastne a nie, aby ich stále niekto sekíroval.

Máte návod na šťastné manželstvo?

E: Myslím, že taký návod neexistuje. Hlavné je tolerovať a chápať sa navzájom. 

Foto: archív kd