KOMENTÁR MARIÁNA BALÁZSA: Vianočné paradoxy a zápas o humánnejší svet

Na Vianoce 1952 predseda československej komunistickej vlády Antonín Zápotocký oznámil pracujúcemu ľudu, že „Ježiško vyrástol a zostarol a stáva sa z neho Dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, je pekne oblečený v kožuchu a baranici. Prichádza k nám od východu a na cestu mu žiaria aj hviezdy, nielen jediná betlehemská. Celý rad červených hviezd na našich šachtách, hutách, továrňach a stavbách.“ 

Mal však strastiplnú cestu. Už niekoľko týždňov pred príchodom z Čukotky do Československa mal problémy, keď sa zasekol kdesi na púšti Karakum. Z horúčavy mu bolo nevoľno a každú chvíľu hrozilo, že omdlie. Ľudia mu však prinášali moskovskú zmrzlinu, vďaka ktorej pookrial a pokračoval v ceste, presne tak, ako to opísala komunistická propaganda. 

Ešte sa zastavil v Stalinovom rodnom kraji, potom v Leninovom mauzóleu v Moskve, aby napokon moskovským rýchlikom dorazil 29. decembra aj do Košíc. 

O sedem rokov neskôr to už stihol včas, asi aj preto, že sa v košických uliciach objavil na sovietskej rakete.
Zo zmätených detí vyrástli zmätené generácie. Trvalo to nejaký čas, no napokon sa Dedo Mráz vrátil tam, kam patrí a z ruskej joločky sa opäť stal vianočný stromček. Ale o ten zmysel a hodnotový odkaz onoho pradávneho vianočného príbehu treba v dnešnom, čoraz agresívnejšom svete paradoxne nanovo zápasiť – spoločne so všetkými ľuďmi dobrej vôle, čo napriek všetkému stále veria v hodnoty ľudskosti, slobody, úcty, solidarity.

Foto: facebook