Náš veľký dlh

Myslím si, že máme veľký dlh. My, Košičania, možno východniari a možno aj celá slovenská výtvarná obec. Mali sme tu človeka – pracovitého umelca, skvelého ilustrátora, ktorý podľa úprimného vyznania svojho oveľa známejšieho a rešpektovanejšieho kolegu Júliusa Hegyesyho bol európskou triedou. Ale zabudli sme na neho. Teodora Schnitzera vymazali z dejín slovenskej ilustrácie, akoby neexistoval, hoci tam právom patrí.

Ako deti sme mali jeho tvorbu pred očami. Niektorí dnes priznávajú, že keď čítali knihy s jeho ilustráciami, nevedeli sa „dočítať“ k ďalšej, o dvadsať strán vzdialenejšej bieločiernej kresbe, ktorá im otvorila ďalšie z dverí fantázie. Netuším, koľkým z nás spolu s autormi indiánok a kovbojok pomohol byť odvážnejšími a statočnejšími, pretože sme sa chceli podobať ním vykresleným hrdinom s ostro rezanými tvárami. Indiánom i správnym kovbojom, pre ktorých česť a spravodlivosť boli hodné boja na život a na smrť.

Že to znie smiešne? Že dnes vyhrávajú a úspech žnú iba tí, ktorí sa správne zaradia, sklonia alebo pridajú na stranu mocných a bohatých? Veď sa pozrite, aj Teodor Schnitzer, ktorý nebol ochotný sa bratríčkovať a podlizovať vplyvným, nakoniec skončil zle, našepkáva diabolská lesť. Možno, zdanlivo. Ale poctivosť, talent a pracovitosť, ktorú mu nikto nemôže uprieť, aj napriek démonom, s ktorými bojoval, ho akoby zázrakom po rokoch zabudnutia znovu predrali na svetlo. Takže?

Snáď sa dočká zadosťučinenia. Chcem tomu veriť. Aj preto, že vyšší princíp v nás nám napovedá, že akokoľvek ťažká, ale poctivá cesta, niekedy aj za cenu sebazničenia, má z pohľadu večnosti zmysel.  

Foto: Veronika Janušková