Pomáhať a chrániť

Človek má byť tým, čím je, tvrdil už Jan Werich a ten sa už, sakra, s niečím len tak nepáral. Povedal na plnú hubu, čo si myslel. Občas nám to všetkým chýba a tú hubu držíme, aj keď by sme ju mali oveľa viac otvoriť a povedať o veciach, ktoré nás obklopujú, svoje.

Len pred pár týždňami sme sa stretli s predavačkami Milk Agro. Hovorili o neznesiteľných pomeroch, v akých musia pracovať. Pomenovali okolnosti, ktoré im spôsobovali stresy, ale aj zdravotné problémy. Podľa dohody sme im text pred zverejnením poskytli na autorizáciu. No strach urobil svoje. Keď ženy čítali všetko takto spísané, radšej s tým nechceli ísť na verejnosť. Báli sa, že zamestnávateľ im to dá pocítiť. Cúvli, až keď ich šéfredaktor ubezpečil, že redakcia bude stáť za nimi.

Téma spustila lavínu reakcíí. Vysvitlo, že v maloobchodnom reťazci fungujú čudné pomery v širokom rozsahu. Séria článkov v košice:dnes inšpirovala aj celoslovenské médiá. Hoci majitelia Milk Agra doteraz na naše otázky neodpovedali, urobili aspoň to najdôležitejšie. Predavačkám sa začali zlepšovať pracovné podmienky – odmeňovanie aj za reálne nadčasy, práca v sobotu za mzdu, nenútia ich kupovať si tovar po záručnej lehote…

Praktiky neraz za hranou zákona by nemuseli predavačky trpieť, keby sa dokázali včas ozvať a keby si inšpektorát práce dôsledne robil svoju prácu. Podobne by mesto nemuselo vyzerať ako počarbaný výkres, na ktorom sa vyzúrili tínedžeri, keby polícia bola dôslednejšia a kamerový systém neslúžil len na rýchle privolanie hliadky, aby založila papuču na auto vodiča, ktorý nezaplatil parkovné. Aj zákony by mohli viac postihovať práve za tieto veci, ak ignoranstvo a barbarstvo víťazí nad slušnosťou a poriadkom.

Mesto bojuje s odpadom či sprejermi. Kto zatiaľ vyhráva, je na prvý pohľad jasné, stačí sa prejsť ulicami alebo popri Hornáde. Jedni nestíhajú čistiť steny, iní likvidovať kopy smeti a bordelu. O sankciách takmer nepočujeme, pritom by sme o nich radi informovali. Tak sa pýtam, kto pomáha a kto chráni?

Foto: Veronika Janušková