Riziko, ktoré veľa dáva

Pre mnohých je to bláznovstvo, pre iných prirodzený spôsob života. Dobrodružstvo. Každý si pod ním predstaví niečo iné. Tí, ktorí sa ho rozhodnú zažiť, do toho nejdú s pocitom, že sa im nič nemôže stať, ani v domnienke, že sú majstri sveta. Ženie ich jednoducho prirodzená túžba zažiť TO.

Dobrodružné môže byť aj cestovanie, najmä, ak uprednostňujete jeho menej tradičné podoby. Aj ja som neraz zažila reakcie typu: Ty musíš byť poriadny blázon! Áno, každý máme svoje vlastné formy bláznovstiev. Vypočula som si rôzne reakcie, keď som sa vybrala pracovať do továrne na lososy na Aljašku, žiť na rok do Indonézie či stopom z Košíc do Iránu (o tomto dobrodružstve píšem na nasledujúcej dvojstrane). Cestovanie veľa dáva. Nebyť tohto môjho intenzívneho vnútorného chtíča, dnes som možno niekde úplne inde. Vlastne určite by som bola inde a môj život by vyzeral celkom inak. Pretože na jednej zo svojich ciest do Arménska som spoznala aj svojho manžela. Teda pre mňa obzvlášť platí – cestovanie veľa dáva.

Jeho prirodzenou súčasťou je aj isté riziko. Kto ho nechce podstúpiť, nech zostane doma. Ani mne nešlo vždy všetko hladko. Boli momenty, keď sa mi cnelo, keď som sa bála. Dve mladé ženy stopom do Iránu? Niekto si povie – absurdné, nezodpovedné… Priznávam, na ceste cez Turecko sme si zažili aj adrenalínové chvíle, keď si nás vodiči nákladiaku splietli so slečnami, ktoré stopujú z iných než cestovateľských dôvodov. Ale boli gavalieri a nechali nás vystúpiť uprostred nejakej tundry. Riziko je faktorom, s ktorým treba rátať a byť ostražitý. Napriek tomu nepodlieham strachu a zopakujem – cestovanie veľa dáva.  

Foto: Jana Katerji