Viera Horniaková: Memento mori!

Pamätaj na smrť! Tak vraj znel pozdrav členov prísnej rehole kamaldulov. Nedávno som sa dočítala, že to nie je pravda. Pripísal im to Henryk Sienkiewicz v knihe Pan Wołodyjowski a od tých čias sa to traduje. Nevadí, aj tak je to silné heslo.

Ťažko povedať, prečo som si pred dušičkovým víkendom spomenula práve na toto. Veď cintoríny teraz skôr pripomínajú kvetinové salóny, než miesta zármutku. Ak sa vydarí počasie, slnko presvitajúce korunami stromov, v závanoch vetra strácajúcich lístie, prináša do ubolených duší ľudí, zmorených každodennými starosťami, tichý pokoj.

Prechádzať sa večerným cintorínom s tisíckami chvejúcich sa plamienkov sviec, hoci aj šuchtajúc sa vo vlečúcom dave pozostalých, je svojím spôsobom nevšedný zážitok. Najmä, ak sa vám predtým podarí zaparkovať, nebodaj úplne pri cintorínskej bráne. V pokoji si potom vychutnáte spomienkami na blízkych preteplenú atmosféru, možno aj mrazivého podvečera.

Raz tou bránou, už naposledy, prejdeme všetci. Je dobre, že nevieme kedy. Ale zdá sa mi občas užitočné uvedomiť si, že TAM, bez výnimky, musíme. Je len na nás, čo po nás ostane. Nemyslím tým majetky, ani hrobky či náhrobky. Naše skutky, činy lásky i nelásky, vzťahy k milovaným, blízkym i vzdialeným, k Bohu, k svetu. V týchto dňoch viac než po iné dni myslíme na tých, ktorí nás na tejto ceste predišli. Raz bude v novembri niekto spomínať na nás. Memento mori!

Foto: Veronika Janušková