Vladimír Špinner: Košické poklady

Košický poklad má 80 rokov. Štátne divadlo v Košiciach sedemdesiat a moja maličkosť šesťdesiat. Ocitol som sa tohto roku v dobrej spoločnosti jubilantov…

Jasné, že sú veci, ktoré nemožno spolu porovnávať. A už vôbec nie nejakú hodnotu, pretože tá môže byť pre každého iná. Pre milovníka histórie, znalca kultúry aj pre malého vnúčika. Chcem len ukázať, ako je ťažko určiť, čo si máme viac vážiť a čo pripomínať. Pre mňa sú Košice hotové mesto pokladov a boli také vždy, nech som sa nachádzal stovky kilometrov ďaleko. Tie úchvatné starobylé domy v centre, úžasné množstvo kostolov na čele s Dómom sv. Alžbety, ale aj dymiaca fabrika, ktorá dala prácu tisícom.

Ľudia

Ten pocit domova a spolupatričnosti možno pomáhajú vytvárať všetky tieto veci, ktoré som spomenul. Aj ďalšie: potoky, Hornád, jazero, Bankov, Alpinka, detská železnička, mestský park – ktorý by chcel kdejaký paša…

Všetko je pre mňa istým spôsobom poklad, aký nájdete iba na jednom mieste na svete. Vo svojom rodisku.

Ani tá najvzácnejšia vec či miesto by však nič neznamenali bez ľudí, ktorí s nimi spojili svoje osudy. Kladiem si otázku, či ich poznáme rovnako dobre ako tie veci. Asi nie. Upadli väčšinou do zabudnutia s väčšou či menšou slávou. Niektorí aj neslávne, ako napríklad nálezcovia košického zlatého pokladu, ktorí skončili v base.

Ako to dokázali?

Čoraz častejšie sa zamýšľam nad tým, ako tí ľudia dokázali urobiť svoje mesto takým nádherným pokladom. Čo ich k tomu motivovalo a inšpirovalo. O niektorých sa dočítate v historických análoch, o iných sa nevie skoro nič.

No aj tí, čo dokázali pred stáročiami vyzbierať sa na toľko nádherných kostolov a divadlo, si zaslúžia pozornosť.

Rovnako aj tí, čo priviedli vodu z Hornádu do centra Mlynským náhonom, postavili detskú železničku, zriadili oddychové miesta v Čermeli, Bankove aj na Aničke.

Tvorcovia a nasledovníci

Bol by som rád, keby mali čo najviac nasledovníkov. Aby aj generácie, ktoré prídu po nás, mohli obdivovať diela, aké im tu zanecháme a taktiež ich nazývať pokladom. Bodaj by ich bolo čo najviac.

Foto: Iveta Vaculová